Možnosťou uzatvorenia mierovej dohody však nie je nadšená administratívaamerického prezidenta Georga Busha, ktorý v prejave v izraelskomparlamente odsúdil „tých, ktorí sa snažia vyjednávať „s teroristamia radikálmi“. Narážal tým na pokračujúcu podporu Sýrie pre libanonskéhnutie Hizballáh a palestínsky Hamas a snahu izraelského premiéraEhuda Olmerta zmierniť tón voči Asadovmu režimu. Pred niekoľkými dňami kvôlitomu došlo aj k roztržke medzi Olmertom a jeho ministerkouzahraničných vecí Tzipi Livni, ktorá obviňuje Olmerta, že sa zahrávas bezpečnosťou Izraela. Sýria podľa nej totiž neposkytuje žiadne záruky,že po navrátení Golanských výšin pozastaví svoju podporu pre Hizballáh a Hamas(čo je hlavnou ponukou sýrskej strany). Livni napriek hádke s Olmertompatrí k umiernenému prúdu, ktorý preferuje rokovania so Sýriou. Kritici v Izraeli aj v USA taktiež poukazujúna to, že rokovanie s nezodpovednou a v podstate nelegitímnouvládou nemôžu priniesť žiadne pozitívne výsledky.
Ďalším argumentom proti zmierneniu tónu voči Sýrii je plánovanérozmiestnenie ruských rakiet krátkeho doletu Iskander na sýrskom území. Tentokrok bol prejednávaný na nedávnom stretnutí Asada s ruským prezidentomMedvedevom. Hrozba, ktorú má ruský raketový systém predstavovať je však zveličovaná,keďže počas studenej vojny ZSSR podporovalo Sýriu v oveľa väčšej mierea napriek tomu nikdy nebola samotná Sýria Izraelu vážnejším súperom. Tentonepomer sa ešte zväčšil po páde bipolárneho sveta, keď podpora Ruskav porovnaním s podporou ZSSR značne klesla.
Samotné vojenské kapacity Sýrie teda pre Izrael nie sú žiadnou hrozbou.Vojenský rozpočet Sýrie predstavuje 1/5 izraelského rozpočtu a najmä jejletecká sila sa zďaleka nedá porovnať s izraelským letectvom. Uznávanývojenský analytik Richard M. Bennett tvrdí, že sýrska armáda zostáva jednouz najväčších a najsilnejších armád arabského sveta. Napriek tomu odroku 1948 prehrala každý konflikt s Izraelom. Dokonca ani v roku 1982nemal Izrael problémy s porážkou Sýrčanov v južnom Libanone, čo bolov období keď Damašk intenzívne dostával podporu od Moskvy. Pravdou je, žeSýria vlastní chemické zbrane, ktoré prvýkrát získala od Egypta v roku1973. Okrem toho je tiež pravdepodobné, že môže rozvíjať vlastný biologickýprogram. Izrael však má vlastné chemické a biologické zbrane spolus nedeklarovaným nukleárnym arzenálom, čo je dosť na odstrašeniepotenciálneho sýrskeho útoku. Napriek tomu, že viacerí označujú Asada zanevypočítateľného je viac ako jasné, že zbrane hromadného ničenia by vočiIzraelu nasadil len v najkrajnejšom prípade. Sýrske vedenie si veľmi dobreuvedomuje pomer síl a z tohto dôvodu sa sýrska armáda dlhodobozdržiava akýchkoľvek provokácií Izraelčanov.
V súčasnosti predstavuje jediný možný nátlak na Izrael podporaHamasu a Hizballáhu, ktorí sa zaviazali zničiť židovský štát. Práve tátoskutočnosť je hlavným argumentom izraelskej pravice a americkýchneokonzervatívcov proti rokovaniam soSýriou. To čo sa však v médiách málo spomína je, že tajné neformálne rokovaniamedzi Izraelom a Sýriou prebiehali už od septembra 2004 do júla 2006pričom aj vtedy bolo hlavnou ponukou Sýrie zastavenie podpory spomínanýmmilitantným zoskupeniam. Rozhovory boli vtedy vedené nemenovanými európskymisprostredkovateľmi, pričom bola dosiahnutá predbežná dohoda o stiahnutí saIzraela na hranicu zo 4.júna 1967 za čo mala Sýria prestať podporovať Hamasa Hizballáh a dištancovať sa od Iránu. Keď však Sýria navrhla, aby sarozhovory preniesli „z akademickej“ na oficiálnu úroveň, Olmertova vládaodmietla ďalší dialóg. Izraelské vedenie bolo zrejme v zajatí verejnejmienky, keďže izraelská verejnosť tradične odmieta navrátenie Golanských výšinDamašku. Asi len 1/5 Izraelčanov by bola ochotná sa vzdať tohto anektovanéhoúzemia. Izraelský generálny štáb však v roku 2004 vydal správu,v ktorej sa tvrdí, že židovský štát by sa dokázal ubrániť sýrskemu útokuaj bez využitia Golanských výšin.
Izrael by si zrejme mal uvedomiť, že rokovania so Sýriou môžu priniesťpozitívne výsledky. Asadovi nejde len o Golanské výšiny a normalizáciuvzťahov s Izraelom ale najmä o ukončenie jeho medzinárodnej izoláciev čom by mu mohla pomôcť EÚ. Preto by nemali existovať dôvody, prečo byDamašk mal prípadnú dohodu porušovať. Dôležitým signálom bolo pozvanie Asada naoslavy pádu Bastily 14.júla v Paríži. Išlo o jasné gesto dôvery zostrany Sarkozy. Túto dôveru Asad určite nemá v úmysle stratiť, najmä keďjeho krajina potrebuje západné investície pre stagnujúci ropný priemysel
Zo všetkého najdôležitejším však bude postoj USA. Ak by teoretickyzotrval George Bush v prezidentskom kresle aj na tretie funkčné obdobie,status quo medzi Sýriou a Izraelom by sa s veľkou pravdepodobnosťounezmenil. Jeho administratíva, v ktorej majú neokonzervatívni zástancoviatvrdej línie silné zastúpenie, dlhodobo preferuje voči Sýrii konfrontačnýpostoj. Veľmi dobrým príkladom je rok 1996, keď neokonzervatívci (ktorí sadostali k moci až v roku 2000) pripravili štúdiu pre vtedajšiehoizraelského premiéra Benjamina Netanyahua s názvom „Clean Break:A New Strategy for Securing the Realm“. Táto štúdia obsahovala novústratégiu pre transformáciu Blízkeho východu a zaistenie bezpečnostiIzraela. Jej autori okrem iného vyzývali na zvrhnutie Saddáma Husajnav Iraku, zváženie vojenských zásahov proti Iránu a Sýriia vzdanie sa prísľubu neosídľovania palestínskych území židovskýmiosadníkmi. „Clean Break“ bol vydaný v období relatívneho zmiernenia napätiemedzi Izraelom a USA na jednej strane a Sýriou na strane druhej. Toto„uvoľnenie“ sa začalo účasťou sýrskych jednotiek v operácii „Púštna búrka“počas Prvej irackej vojny a vyvrcholilo v januári 2000 počas rokovanív Shepherdstown v Západnej Virgínii keď bola takmer dosiahnutá mierovádohoda. Ehud Barak sa však v dôsledku tradičnej averzie izraelskejverejnosti odovzdať Golanské výšiny stiahol a k žiadnej dohodenedošlo. 11.9.2001 došlo k teroristickým útokom, po ktorých sa začala USAvedená globálna „vojna proti terorizmu“.
Málo sa hovorí o tom, že počas invázie doAfganistanu Sýria poskytovala Washingtonu dôležité spravodajské informácieo al-Kájde a tiež umožnila vyšetrovateľom CIA prístupk Mohammedovi Zammarovi, ktorý údajne naverboval niekoľko páchateľovútokov z 11.septembra. Označenie Sýrie za „sponzora medzinárodnéhoterorizmu“, ktoré sa Damašku dostalo od Washingtonu je scestné. Asadovsekulárny režim vedený stranou Baath je prirodzene nepriateľsky naladený vočisaláfistickej al-Kájde, ktorej cieľom je vytvorenie svetového kalifátuzaloženom na islamskom práve šária. Sýria podporuje iba hnutia Hizballáha Hamas, ktorých agendou nie je celosvetový džihád alebo globálna vojnaproti Západu ale boj proti štátu Izrael. Hizballáh ani Hamas nie sú pre USAstrategickou hrozbou a preto nie je dôvod, aby k nim Washington zaujímalrovnaký postoj ako k al-Kájde. Okrem toho napriek svojmu záväzku zničiťIzrael je ťažké si predstaviť, že by tieto dve militantné skupiny so svojougerilovou taktikou boli schopné reálne ohroziť samotnú existenciu židovskéhoštátu s jednou z najmodernejších a najlepšie vycvičených armádsveta.
Počas irackej krízy, keď sa USA snažili presvedčiť svetovú verejnosťo potrebe zvrhnúť Saddáma, Sýria ako nestály člen BR OSN hlasovala najeseň 2002 za Rezolúciu OSN č. 1441, ktorá vyzývala na návrat zbrojnýchinšpektorov do Iraku. Po páde Saddámovho režimu americkí neokonzervatívciv duchu stratégie „Clean Break“ verejne vyzývali na zmenu režimuv Sýrii, ktorú obvinili, že ukryla Saddámove zbrane hromadného ničenia,ktoré sa nenašli v Iraku. Pre toto tvrdenie však neexistujú žiadne priamedôkazy podobne ako pre obvinenie, že Sýria podporuje v Iraku odboj protikoaličným silám. Asadov režim v skutočnosti skôr nezasahuje vočimilitantom prenikajúcim cez sýrsko-iracké hranice ako by im poskytoval priamupodporu. Keď si uvedomíme bojovnú rétoriku Washingtonu voči Sýrii po roku 2002je len logické, že Sýrii vyhovuje keď sú americké sily viazané v Iraku,keďže viaceré kruhy vo Washingtone si prajú zvrhnutie Asadovho režimu.
Domnievam sa, že Izrael by sa mal posnažiť tlačiť mierový proces vpred.Nemá veľmi čo stratiť, môže skôr iba získať. Izrael totiž zo spomínanéhovojenského pomeru síl môže vystupovať z pozície sily. Je prirodzené, žemnohí sa obávajú, že Asad by po získaní Golanských výšin porušil svoj sľubo pozastavení pomoci Hamas a Hizballáhu. Je to však podľa mňa málopravdepodobné, lebo zisky plynúce z ukončenia jeho medzinárodnej izoláciea prehĺbenie spolupráce sú omnoho väčšie ako predlžovanie napätie naBlízkom východe. Ak by aj teoreticky Asad dohodu porušil a naďalejspolupracoval s anti-izraelskými silami, Izrael by mohol pristúpiťk vojenskej intervencii, ktorú si aj tak pravicové izraelské spektrum spolus americkými neokonzervatívcami niekoľko rokov želá. Na rozdiel od Druhejlibanonskej vojny z leta 2006 by sa medzinárodné spoločenstvo viac zdržalokritiky izraelského vedenia. Dôležité je tiež, že ak by Sýria dodržala dohoduo zastavení pomoci Hamasu a Hizbaláhu, Irán by mal tiež problémpodporovať tieto skupiny, pretože väčšinu zbraní im Teherán dodáva cez sýrskeúzemie.
Napriek tomu, že sa na základe spomenutých faktov zdá, že je výhodnejšiepre Izrael so Sýriou rokovať, existuje ešte veľa otáznikov, ktoré priebeh a výsledokrokovaní značne ovplyvnia. Ide najmä o prezidentské voľby v USAa tiež o nástupcu premiéra Ehuda Olmerta, ktorý má v najbližšíchdňoch odstúpiť kvôli korupčnému škandálu. Jeho pravdepodobnou nástupkyňou jeTzipi Livni, ktorá napriek istým výhradám voči Sýrii skôr preferujepokračovanie rozhovorov. Optimistickí zrejme môžeme byť aj ohľadom budúcehoamerického prezidenta. Demokratický kandidát Barack Obama sa konkrétnek Sýrie veľmi nevyjadruje ale v súvislosti s Iránom preferuje priamerokovania ohľadom jeho jadrového programu a deklaruje využitie všetkýchdiplomatických prostriedkov pred použitím sily. Medzi tieto diplomaticképrostriedky môže patriť aj uzavretie izraelsko-sýrskej dohody, čím by sa Sýriadostala z iránskej sféry vplyvu, čo by Teherán mohlo značne oslabiť. Republikánsky kandidát John McCain zase patrík malej skupine členov republikánskej strany, ktorí sa zdržali bojovnejrétoriky voči Sýrii. Keď na jar 2003 vtedajší minister zahraničných vecí CollinPowell navštívil Sýriu, McCain ako jeden z mála Powella nekritizoval aleskôr jeho návštevu ocenil ako možnosť diplomatického riešenia napätias Damaškom.
Ako sa situácia naozaj vyvinie zistíme až v priebehu nasledujúcichtýždňov. Táto príležitosť pre mier by sa však nemala premrhať, najmä prizväčšujúcom sa napätí ohľadom Iránu, ktorý by mohla dohoda medzi Sýrioua Izraelom značne oslabiť.
